Narodili sme sa s očakávaním! Keď budem plakať, príde matka a dá mi mlieko. Keď budem plakať, otec ma vezme do mesta. Ale Pán Kršna povedal: „Máte právo na čin, ale nie na jeho plody.“

Áno, niečo vykonať berieme ako právo, nemáme však právo očakávať plody nášho činu. V našom prípade očakávame, že skutok a výsledok patria k sebe. Keď sa dotkneme bubna, očakávame zvuk. Ale prečo by sa mal ozvať zvuk? Očakávame zvuk, keď sa dotkneme bubna. Ale keď sa dotýkame bubna, nesmieme myslieť na zvuk. Naša práca je iba udrieť do bubna. Zvuk musíme oddeliť od úderu.

Problém je, že akonáhle niečo urobíme, väčšinou chceme výsledky. Mali by sme povedať: „Keď bude výsledok a bude dobrý, poteší ma to. Pokiaľ sa  výsledok nedostaví, nesmie ma to znepokojovať.“ Ale obvykle to tak nerobíme. Každú sekundu máme očakávania.

Akonáhle vyjdeme z domu, naše očakávanie je, že bude viať mierny vánok. Bude viať chladný ranný vánok – to očakávame. Keď vyjdeme z domu a miesto chladného vánku zistíme, že vanie teplý vietor, sme odsúdení k sklamaniu. Ale keď povieme: „Vyjdem von, nezáleží na tom, aké je počasie, pretože vnútorne cítim, že je dobré ísť von.“ Nebude nás to znepokojovať.

Bohužiaľ to nehovoríme. Ešte než niečo vykonáme, snažíme sa dostať výsledok. Musíme dôjsť do bodu, keď dokážeme povedať: „Budem konať, ale nebudem sa zaujímať o výsledky.“ Vtedy robíme pokrok. Inak očakávame výsledok ešte predtým, než niečo urobíme. Ešte predtým, než sa dotkneme bubna, očakávame, že príde zvuk.

Kedy sa objavuje na scéne nepodmienečné odovzdanie? Keď plačeme po Bohu, hovoríme: „Bože, plačem pre Teba. Ak je to tvoja vôľa, príď. Ale ak to nie je tvoja vôľa, nechoď. Chcem ťa uspokojiť tvojim vlastným spôsobom.“ Koľko ľudí denne opakuje: „Chcem ťa, Bože, uspokojiť tvojim vlastným spôsobom?“ Akonáhle to povieme viac ako desaťkrát, dvíha sa nám žalúdok, keď počujeme vlastný hlas! Potom svoju modlitbu zmeníme: „Budem ťa tešiť, iba keď sa mi bude chcieť a pokiaľ budeme tešiť jeden druhého raz za uhorský rok, nebude mi vadiť, keď ani ty nebudeš tešiť mňa.“

Teraz mi dovoľte povedať príbeh o nepodmienečnej oddanosti.

Dnes som sa pozeral na niektoré staré rodinné fotografie Keď som uvidel fotografiu svojej sesternice Nirmala-di, hneď som začal plakať. Bola našej rodine veľmi blízka. Zomrela keď trhala kvetiny. Stála na streche svojho domu v ašrame. Na jednej strane bol strom s kvetmi ochrany. Matka dala tejto kvetine meno „Ochrana“. Sesternica trhala tieto kvety a z nejakého dôvodu spadla na hlavu na ulicou pod ňou. Zomrela na mieste. Moja sestra Lily šla práve okolo. Počula ranu, ale nevidela, čo sa stalo. Iba šla po ulici domov. Za päť minút dostala správu o tom, čo sa stalo a rozbehla sa späť.

Táto sesternica bola zodpovedná za to, že som dostal prácu u Noliniho. Povedala, že u neho musím pracovať, musím. Bola to ona, kto povedal, že musím Nolinimu dať darček. Mojim darčekom bola jedna z jeho próz prevedená do poézie, anglického blankversu.

Ale najdôležitejšia vec sa stala, keď som vo veku jedného roku a troch mesiacov prišiel do ašramu. Aká láskavá Nirmala-di bola! Mala veľmi rada moju matku. Celý mesiac, kedykoľvek moja matka chcela stráviť nejaký čas v hlavnej ašramovej budove alebo návštevou Božskej Matky na balkóne alebo kdekoľvek inde, obetovala sa a starala sa o mňa. A ako som ja plakal, plakal, plakal a volal matku! Krik bolo počuť na niekoľko blokov! Sesternica povedala mojim sestrám: „Vy bežte. Postarám sa o neho.“ I napriek tomu, že ona sama bola v ašrame iba dva mesiace, keď ma priniesli – prišla v rovnakom čase ako môj brat Hriday – takto sa obetovala. Chcela, aby moja matka strávila v hlavnej budove alebo návštevou Božskej Matky čo najviac času. Taká bola moja sesternica. Mala nás veľmi rada. Každú chvíľu nám hubovala! Bola staršia než moje sestry. Keď ste starší, máte právo hubovať mladším.

Aby sme sa vrátili k téme. Čo Nirmala-di očakávala za svoje služby? Mohla povedať mojej matke: „Priniesla si sem svoje dieťa. Je to tvoja zodpovednosť. Prečo nepožiadaš jednu zo svojich dcér alebo jedného zo svojich synov, aby sa o neho postarali? Máš štyri alebo päť ďalších detí, ktoré sa o neho ľahko dokážu postarať. Nech sa starajú.“ Ale ona to neurobila. Miesto toho povedala: „Som tu už dva mesiace. Ty za mesiac odídeš, preto mi dovoľ obetovať sa.“ Robila to všetko z lásky k mojej matke. Také bolo jej nepodmienečné odovzdanie.

Vždy sa snažíme vo svojom živote dávať sľuby, ako môj brat Mantu. Každý deň si dával predsavzatie, že nebude čítať noviny. Potom prišiel jeden z jeho priateľov a povedal: „Mantu Babu, Mantu Babu, čítal si o tom a tom? Vieš to?“

„Čo? Čo?“ hovorí Mantu.

Potom jeho priateľ povie: „Nechcem ti to hovoriť. Nechcem ťa pripraviť o tvoju radosť. V novinách je niečo veľmi dôležitého. Bež, okamžite bež a prečítaj si to sám!“

Mantuovo predsavzatie vydržalo asi iba dvadsať minút. Potom šiel čo najrýchlejšie do knižnice a článok si prečítal!

Vo vašom prípade môžete učiniť rozhodnutie, že sa odo dneška budete úprimne snažiť vidieť všetko a robiť všetko mojim vlastným spôsobom. Jednoducho si opakujte: „Radostná poslušnosť, radostná poslušnosť, radostná poslušnosť.“ Potom môžete povedať: „Žiadne očakávania, žiadne očakávania, žiadne očakávania!“ A tiež: „Najrýchlejší pokrok, najrýchlejší pokrok, najrýchlejší pokrok!“ Pokiaľ dokážete tieto slová opakovať ako džapu, pokiaľ si ich vyryjete na tabuľu svojho srdca, budete rozhodne schopní robiť ten najrýchlejší pokrok.