fbpx

Sri Chinmoy: Telo, naša vonkajšia schránka, je vonkajší svet, a v tele je vnútorný svet. Čo máme vo vnútri tela? Srdce. V srdci je duša a v duši je Boh. Boh je všade, to je pravda. Ale v duši je realita Boha nekonečne viac prejavená, viac viditeľná, viac hmatateľná. A ten, kto stelesňuje realitu duše vedome, ustavične a bezpodmienečne, nepochybne odhaľuje a prejavuje Boha viac, než ktokoľvek iný.

Ako ľudské bytosti určite prikladáme väčší význam svojmu srdcu. Keď zlyhá srdce, vieme, že musíme opustiť tento svet a prejsť za oponu Večnosti. Hoci niekto neašpiruje, nemodlí sa a nemedituje, bude nešťastný, ak sa niečo stane jeho srdcu. Pretože srdce mu je drahšie než čokoľvek iné. Niekto možno žije v mysli, ale vo chvíli, keď niekto prehovorí k jeho srdcu, cíti, že táto jeho realita je dôležitejšia než jeho realita v niečom inom. Realita srdca je oveľa dôležitejšia než realita mysle, realita vitálu alebo fyzická realita.

Čokoľvek, čo je pre nás reálnejšie, je pre nás dôležitejšie a významnejšie. A na druhej strane, čokoľvek, čo je pre nás dôležitejšie, stáva sa pre nás viacej reálnym. Boh je najdôležitejší, pretože je najviac reálny; On je jediná skutočná Skutočnosť v celom Jeho vesmíre. Boh je pre nás najreálnejší a zároveň, Boh je pre nás najdôležitejší.

Ak nejakú vec považujeme za dôležitú, automaticky sa pre nás stáva reálnou. Vo chvíli, keď nejaká vec pre nás stratí dôležitosť, nemá žiadnu cenu. Ak si naozaj ceníme vnútorný život, potom sa vnútorný život musí stať reálnym.

Keď sa nemodlíme a nemeditujeme, vidíme okolo seba len fyzický svet. Cítime, že je absolútne reálny. Ale keď sa modlíme a meditujeme, vidíme a cítime, že existuje aj iný svet a že tento fyzický svet je len jeho prejavením. Ale na druhej strane by sme si mali uvedomiť, že my sami vytvárame ten druhý svet, presne tak, ako vytvárame fyzický svet. Fyzický svet je ako dom, ktorý staviame vlastnými rukami, svojimi vonkajšími schopnosťami. Podobne, vnútorný svet budujeme svojou silou vôle — nielen silou myšlienok, ale silou vôle. Keď niečo vytvárame vo vnútornom svete silou svojej vôle, a keď to, čo vytvárame je čisté, božské a nesmrteľné, vtedy cítime, že sme v bezpečí.

Ako môžeme cítiť, že vnútorný svet je viacej reálny? Ako som povedal, realita niečoho závisí na tom, aký význam alebo hodnotu tomu prikladáme. Realita závisí na potrebe. Ak sme hladní, jedlo sa okamžite stane jedinou realitou pred nami, okolo nás, v našom vnútri aj navonok. Čokoľvek, čo si vyžaduje našu pozornosť alebo sústredenie, musí byť reálne, či už je to materiálne jedlo alebo vnútorný mier, svetlo a blaženosť. Reálnosť nejakej veci úplne závisí na tom, aká je pre nás dôležitá. Ak niečo potrebujeme, potom sa tá vec musí stať reálnou.

Na druhej strane, ak vec, ktorú potrebujeme, nemá v sebe žiadnu realitu, potom v nás nebude žiadny vnútorný plač. Keby Boh nebol reálny, neplakali by sme po Ňom. Skutočnosť samotná má nesmiernu silu vytvoriť hlad v ostatných.

Je to ako keď skúsený bežec učí začiatočníkov, ako bežať k cieľu. V tejto chvíli je v cieli a volá ich, v ďalšej chvíli je na štartovacej čiare, či na trati vedľa nich. Podobne, Boh-Skutočnosť je štartovacou čiarou a Boh-Skutočnosť na konci. Ale nehovoríme „koniec“, pretože Boh Sám neustále robí pokrok — On je večne sa prekonávajúcim svetom Za. Takže dnes je našou najväčšou potrebou Boh-Štartovacia čiara, preto je štartovacia čiara pre nás úplne reálna. Zajtra bude naším cieľom Boh-Cieľ, a vtedy musí byť pre nás reálny cieľ.

Vnútorný svet je reálny, pretože vieme, že všetko, čo je vo vnútri, vyjde jedného dňa na povrch a rozkvitne. Semienko je pod zemou, v Matke Zemi. Ale jedného dňa vyklíči a vyrastie z neho rastlinka, stromček, a nakoniec veľký banyanový strom. Na začiatku je všetko vo vnútri. Z vnútra vychádzame von.

Duša je v srdci a srdce je v tele. Čím hlbšie pôjdeme, tým skôr uvidíme, že skutočná Realita je v nás, nie vonku. Ale na druhej strane, aby sme dokončili hru, nemôžeme zostať len vo vnútri vnútornej reality. Musíme vyjsť von do vonkajšej reality. Ináč tu bude iba obyvateľ, ale nebude mať kde bývať. Obyvateľ aj dom sú rovnako dôležití. Ak je tu obyvateľ, len vtedy pocítime potrebu mať dom. A na druhej strane, ak je tu dom, potom určite budeme potrebovať obyvateľa. Duša je obyvateľ a telo je dom.

Ako by sme si mali ceniť vnútorný život? Vnútorný život by sme si mali ceniť pomaly, iste, úprimne a oddane. Ak to budeme robiť takto, vnútorný život nám určite poskytne nekonečný mier, nekonečné svetlo a nekonečnú blaženosť. Vnútorný život je normálny život. Boh je vždy normálny. Okultná sila, duchovná sila a všetky ostatné sily sú normálne sily. Nie sú neprirodzené. Neprirodzenú silu sme si rozvinuli tak, že sa stretávame s nevedomosťou a klamstvom. Len vtedy sa správame ako nenormálne ľudské bytosti, keď sa nehlásime o svoje prirodzené právo. Bohužiaľ, vonkajší život sa stal nenormálnym, pretože sa stále snažíme alebo chceme získať okamžitý výsledok zo života ako takého. Nechceme sa ponoriť hlboko dovnútra, stále sme spokojní s kvapkou a nie s oceánom. Ale keď si ceníme to normálne v nás, keď sa znovu chceme stať normálnymi, automaticky si ceníme aj vnútorný život.

Pridať komentár

Close Menu