Kráčaním po duchovnej ceste postupne prechádzame transformáciou, ktorej podstatou je opätovné objavenie nášho spojenia s Božským zdrojom, hlboko ukrytým v nás. Nemali by sme odsudzovať žiadne aspekty našej bytosti, ani tie negatívne. Skôr by sme mali s pokorou prijať náš posvätný dar od Boha, ktorým je naša samotná duša – nekonečné svetlo a čistota.
V zrkadle božskej intuície, keď sa na seba pozrieme s láskou a súcitom, rozpoznáme, že každý z nás nosí v sebe semienko dobra. Pretože sme deti Najvyššieho. Výzvou je toto semienko pestovať neustálou praxou meditácie, modlitby, nesebeckej služby a rozvíjaním vlastností, ako trpezlivosť, vďačnosť, či odpustenie.
Duchovné uzdravenie nás vedie k tomu, aby sme opustili pocity viny a hanby, a namiesto toho objali radosť z bytia. Boh nás predsa povzbudzuje vidieť život ako príležitosť na vyjadrenie nášho vnútorného svetla. Nie ho vidieť ako slzavé údolie, ktorým sa musíme preplaziť, kým nás konečne smrť vyslobodí.
Skutočná duchovnosť nám pripomína, že už žijeme v Nebi. Tu a teraz, lebo Kráľovstvo Božie je v nás. Neustále pripravené prejaviť sa prostredníctvom láskyplných myšlienok, nežných slov a súcitných skutkov.
Keď sa učíme byť v jednote s Božským, celá naša bytosť, vrátane mysle a ega, sa napĺňa mierom a harmóniou. Stávame sa kanálmi Božej milosti. Vyžarujeme pokoj, nádej a radosť kamkoľvek ideme. Takto, prispievame k uzdraveniu sveta. Začína to naším vlastným duchovným prebudením.
