fbpx

Pranjal sa rozpísal o svojej prvej skúsenosti s najdlhším behom na 3100 míľ.

Všetko to začalo v januári 2005 v Číne, kde som strávil nejaký čas s mnohými priateľmi v prítomnosti Sri Chinmoya. Tu som stretol svojho rakúskeho priateľa Smarana, ktorého poznám z 1000-míľových behov, ktoré som predtým zabehol. Rozprával mi o svojich zážitkoch z 3100-míľového (4991 km) behu, ktorý bežal minulý rok. Tento pretek bol vždy mojím snom od roku 2000, keď som začal behať viacdňové preteky. V roku 2000 som dokončil 10-dňový beh a potom som sa v rokoch 2000 až 2003 štyrikrát pokúšal o 1000-míľový beh, ale môj najlepší výkon bol 870 míľ (1400 km) za 15 dní. Vždy som rozmýšľal o 3100-míľovom behu, ale zdal sa mi byť príliš nákladný. Zaplatiť štartovné, kúpiť mnoho párov topánok, vitamíny a iné veci, nehovoriac už o 3 mesiacoch neplateného voľna z práce, počas ktorých bude treba platiť všetky účty doma. Ale tam v Číne som dostal pravú inšpiráciu. Tiež som vedel, že môj priateľ Pranab Vladovič z Trnavy si podal prihlášku už v auguste 2004, takže by bolo úžasné, keby sme mohli bežať spolu. Tak som si povedal: „Pozri. Vždy si chcel bežať tento beh a chceš stráviť viac času v New Yorku v blízkosti Sri Chinmoya. Nemysli na peniaze. Ak ťa príjmu na pretek, peniaze prídu.“

Takže som dal svoju prihlášku Rupantarovi, riaditeľovi Sri Chinmoy Marathon Teamu, a neostávalo mi nič iné ako trénovať a čakať, či budem prijatý.

Z behov, ktoré som absolvoval predtým, som vedel, že nie je až také dôležité, koľko kilometrov nabeháš vo svojom tréningu, ale je oveľa dôležitejšie, koľko kilometrov si nabehal za svoj život. Je to akoby sa tieto kilometre spočítavali a tvoje telo sa stáva silnejším s každým kilometrom, ktorý zabehneš. Takže som ponechal svoj tréningový plán rovnaký ako pri ostatných behoch. Behal som 6-krát do týždňa, od utorka do piatka polmaratón, v sobotu maratón a v nedeľu polmaratón alebo 30 km. V pondelok som mal voľno. Už samotný tréning je pre mňa veľmi dobrá duchovná skúsenosť. Musím zdisciplinovať môj vonkajší, ale aj vnútorný život. Vstával som o 5:00, meditoval som a o 6:00 som vyrazil na svoj 21 km beh. Vrátil som sa okolo 8:00, len aby som sa osprchoval a šiel do práce.

V marci mi môj ďalší priateľ, Róbert Zuščin z Kysaku (Ananda-Lahari) oznámil, že aj on si podal prihlášku. To bolo super. Boli sme traja chlapci z malého Slovenska, ktorí sa prihlásili na najdlhší pretek na svete. Ale stále sme ešte nevedeli, či sme prijatí. Odpoveď prišla začiatkom apríla. Na pretek bolo tento rok prijatých rekordných 14 bežcov a my traja sme boli medzi nimi!

Od tohto momentu sa začali diať zázraky. Firma, v ktorej ja a Pranab pracujeme, nám dala špeciálne voľno na časť preteku a taktiež peniaze na štartovné. Veľa našich známych a priateľov nám tiež finančne pomohlo. Takže sme naozaj mohli stráviť skoro 3 mesiace v New Yorku, zaplatiť štartovné, aj účty doma a ešte nám ostali nejaké peniaze na topánky a ostatné veci.

Poznal som všetkých bežcov z ostatných behov, ktoré som bežal, okrem Rainalda a Suprabha. Ale hneď od začiatku som si uvedomil, že aj oni dvaja sú naozaj úžasní ľudia. Zvyčajne sa ľudia snažia skryť časť svojej osobnosti, ale počas takého ťažkého a dlhého behu vychádzajú do popredia všetky dobré ale aj zlé vlastnosti človeka. Ale tu chcem povedať, že každý z 12 bežcov, ktorí dokončili tento pretek, si získal špeciálne miesto v mojom srdci nielen preto, že sú to neuveriteľne dobrí bežci, ale hlavne preto, že sú neuveriteľne dobrí ľudia. A je pre mňa veľmi ťažké vyjadriť, aký som šťastný, že som ich mohol spoznať. Každého z nich.

Celý článok si môžete prečítať na stránkach Sri Chinmoy Marathon Teamu tu

Pridať komentár

Close Menu