Máte v sebe vieru?
Niektorí ľudia sa viere posmievajú. Hovoria, že vieru majú tí, ktorí v živote zlyhali. Hovoria, že niekto verí v Boha len preto, že je sklamaný, alebo neuspel vo svojej kariére.
Ale viera je oko, skutočné oko, ktoré spoločne zdieľajú Boh a človek. Človek vidí Boha okom viery a Boh vidí človeka rovnakým okom viery. Človek si nie je vedomý skutočnosti, že vidí Boha okom viery, ale Boh nielenže vidí okom viery, ale zároveň si aj je vedomý toho, čo robí.
Život hľadajúceho je životom vnútornej viery. Viery v niečo, čo nám neustále prináša posolstvo sveta, ktorý je Za. Viera je základom nášho skutočného života. Musíme mať vieru v Boha, musíme mať vieru sami v seba. Ak máme vieru len v Boha a nie sami v seba, alebo ak máme vieru len sami v seba a nie v Boha, potom nemôžeme dôjsť príliš ďaleko.
Existuje stanovená hodina, v ktorej Boh prebudí naše vedomie, či už v neho veríme, alebo nie. Čaká na vybranú hodinu a keď táto hodina udrie príde a dá nám to, čo nám chce dať. Ale to neznamená, že nebudeme ašpirovať , že budeme žiť vo svete spánku nevynaložíte žiadne osobné úsilie. Nie! Budeme pokračovať ako praví farmári a budeme obrábať pôdu s úprimným zasvätením a pravidelnosťou a potom ako splníme svoju úlohu, necháme na Bohu, aby rozhodol, kedy nám chce dať bohatú úrodu realizácie.
Viera je oko, ktoré vidí v bezprostrednej prítomnosti budúcnosť. Ak máme vieru v duchovný život, vtedy neklopytáme, nekráčame, nepochodujeme. Nie! Jednoducho bežíme! Ak máme bezvýhradnú vieru v Boha, vo Vnútorného kormidelníka a v svoju vlastnú ašpiráciu, potom bez prestania bežíme najvyššou rýchlosťou k nášmu predurčenému cieľu.
Akonáhle je viera stratená, je takmer nemožné ju získať naspäť. Akonáhle stratíte vieru v svojho duchovného učiteľa, v obyčajnú ľudskú bytosť alebo dokonca v myšlienku, budete musieť veľmi dlho trpieť, než ju získate naspäť. Ak stratíme vieru v niekoho iného, s veľkými ťažkosťami ju môžeme získať naspäť za niekoľko mesiacov alebo niekoľko rokov.
Ak však stratíte vieru v seba samých, potom ste stratili všetko. Ste na tom horšie než pouličný žobrák. Keď vieru v seba samých máte, nakoniec sa môžete stať božskými. Avšak ste skutočne stratení v prípade, ak nemáte vieru dokonca ani v seba samých. Je zbytočné mať vieru v Boha, o ktorom sa väčšina z nás domnieva, že je v nebi, pokiaľ na zemi nemáte vieru v seba samých.
Musíme mať vieru, že dokážeme realizovať Boha, či už v tejto alebo v niektorej budúcej inkarnácii. Musíme mať vieru, že môžeme vlastniť nekonečné Svetlo, Mier a Blaženosť. Musíme mať vieru vo svoju ašpiráciu, vo svoju koncentráciu, vo svoju meditáciu a kontempláciu. Len vtedy bude cieľ realizácie Boha a zbožštenie ľudskej prirodzenosti a pozemského vedomia naše.
Viera nie je dôverčivosť alebo slepá viera. Neznamená to, že musíte neustále veriť v nemožné. Nie, to nie je viera. Viera je spontánny pocit. Nestará sa o ľudské ospravedlnenie. Je to oko, ktoré vidí budúcnosť a je vždy v súlade s vyššou pravdou. Dvere viery sú vždy otvorené pre pravdu sveta Za a s jej pomocou prekonávame samých seba.
Viera je dar. Každá dobrá vlastnosť je darom od Boha. Avšak vieru si môžeme tiež rozvíjať. Viera prišla a každý mal príležitosť stať sa božským. Ale stále je dosť ľudí, ktorí vieru neprecvičujú. Viera môže byť zväčšovaná ako sval. Dnes máme malú vieru, zajtra budeme mať viac viery v seba i v Boha.
Viera je tiež ako truhla s drahokamom. Máte truhlu, ale neotvárate ju, aby ste sa na drahokam pozreli. Ak pôjdete k Zdroju uvidíte, že máte vieru v nekonečnom množstve. V sebe jej máme nekonečnú zásobu vo forme dosiahnutia alebo skutočnosti. Ale nepoužívame ju; vieru ako kvalitu zanedbávame.
V ľudskom svete existujú tri veci, ktoré pretrvávajú naveky. Sú to strach, úzkosť a pochybovačná a podozrievavá myseľ. Ak chce ašpirant vstúpiť do božského sveta, tieto tri ľudské obmedzenia musia byť nakoniec prekonané.
V božskom svete existujú tri veci, ktoré nepochybne pretrvávajú naveky. Sú to viera, odvaha a láska. Ak má ašpirant tieto tri veci, nepotrebuje nič iného.
Strach, úzkosť a pochybnosť – tie sú nesmrteľné záporným, zničujúcim spôsobom. Zatiaľ čo viera, odvaha a láska predstavujú alebo stelesňujú nesmrteľnosť kladným spôsobom. To ľudské v nás jedného dňa prekoná samo seba a prijme to božské v nás so všetkou jeho vierou, odvahou a láskou.
Viera nie je iba citovým lipnutím na svojom vyznaní. Je to žijúci vnútorný dych, túžiaci po objavení a realizácii Pravdy a po živote v Pravde. Viera je cvičenie, ktoré hľadajúci vykonáva z vlastnej vôle, aby sa primäl zostať vo vševidiacej a všenapĺňajúcej vôli Boha. Jadžurvéda nám hovorí, že zasvätenie rozkvitá v sebavenovaní, v zasvätení rozkvitá milosť, v milosti rozkvitá viera a vo viere rozkvitá Pravda. Čo ešte je viera? Citujme Charlesa Hansona Townea:
Nepotrebujem svoju vieru vykrikovať. Trikrát názornejšie sú tiché stromy a počúvajúci zelený trávnik; tiché sú hviezdy, ktorých sila sa nikdy nevyčerpá; kopce sú nemé – a predsa, ako len hovoria o Bohu!
– Charles Hanson Towne
Pochybnosť je obnažená hlúposť. Pochybnosť je úplná márnosť. Pochybnosť je vonkajší požiar. Pochybnosť je vnútorná skaza.
Ten, kto má pochybnosti, hynie. Je stratený, úplne stratený. Cesta Ducha je mu odopretá. Práve tak je mu odopreté tajomstvo osvietenia života. Krišna hovorí: „Pre pochybujúceho človeka nie je ani tento svet, ani onen svet – nie, dokonca ani šťastie.“
V jednom zo šiestich indických filozofických systémov – v Njája (logike) – si všimneme, že pochybnosť nie je nič iné ako protichodný názor na povahu nejakého predmetu. Pochybnosť vzniká zo samotného poznávania vlastností spoločných mnohým predmetom alebo naopak vlastností, ktoré spoločné vôbec nie sú. Pochybnosť je práve tá vec, ktorej sa nedostáva sústavnosť vnímania. Pochybnosť tiež, sama neexistujúca, existuje len v nevnímaní.
Pochybnosť je všepožierajúci tiger. Viera je revúci lev, ktorý inšpiruje ašpiranta, aby vrástol do všeosväcujúceho a všenaplňujúceho Najvyššieho. Úbohá, slepá pochybnosť, ktorá zabudla rýdzu pravdu, že viera je nanajvýš energické a presvedčivé uistenie života, chce otriasť loďou ľudského života.
Básnikove uchvacujúce slová pravdy do hlbín rozochvievajú naše srdce: Lepší jeden deň viery, než tisíc rokov pochybností! Lepšia jedna smrteľná hodina s Tebou, než nekonečný život bez Teba.
Ak mám priateľa, ktorý je dobrým vodičom, potom verím, že ma dovezie tam, kam má. Ale zväčša táto viera mi neumožňuje, aby som vedel šoférovať ako on. Ak sa však skutočne chcem naučiť riadiť, potom ma to dokáže naučiť a jedného dňa sa zo ma tiež stane dobrý vodič. Rovnaké je to aj s duchovným Majstrom. Môžeme mať vieru v jeho realizáciu, ale tiež musíme ašpirovať, musíme sami vynaložiť úsilie. Naša ašpirácia musí mať cieľ. Cieľ realizácie Boha. Musíme mať vnútri seba horiaci plameň. Ak budeme ašpirovať, zostúpi na nás Božia milosť a odprevadí nás k nášmu cieľu.
Človek je navonok tým, čím je jeho vnútorná viera. Všetky naše činnosti – fyzické, vitálne a mentálne – majú spoločný zdroj. Tomuto zdroju sa hovorí viera. Pomocou viery môžeme vytvárať, ovládať, prekonávať a meniť svoj osud. Môžete si byť istí, že to, čomu hovoríme nevedome ľudská viera, nie je ničím iným než božskú Vôľou, ktorá je v nás a pre nás.
Ako môžeme pocítiť svoju vnútornú vieru v Boha, ak sme vo svojom každodennom živote niečím odrádzaní?
Prosím, pokúste sa od tejto chvíle cítiť, že okolo vás je niekto, kto od vás nechce nič iného než radosť. Existuje niekto, kto si želá, aby ste vždy plávali v mori radosti a blaženosti. Ak dokážete prebývať v radosti – nemyslím vonkajšiu radosť z toho, že chodíte na rôzne miesta, stretávate sa s ľuďmi, kupujete materiálne veci – ale ak dokážete mať pravú radosť a vnútorné naplnenie, potom automaticky budete mať vieru v Boha.
Keď sa trápime alebo sa niečoho obávame, okamžite si snažíme násilne vytvoriť vieru v Boha. To nie je pravá viera. Keď sme v nebezpečenstve, hovoríme: „Bože, zachráň ma, zachráň ma!“ Ale hovoríme to len preto, aby sme odvrátili nebezpečenstvo. To je únik. Takýto druh viery nie je trvalý. Všetko je v človeku, radosť i naplnenie. Avšak kto je vlastníkom tohto vnútorného naplnenia? Je to Boh. My sme len jeho oddané nástroje. Ak cítime spontánnu vnútornú radosť ako neoddeliteľnou súčasť svojho života a cítime jej zdroj, potom dokážeme mať vieru v Boha, vlastníka nekonečnej radosti. Od tejto chvíle sa prosím snažte cítiť svoju vlastnú vnútornú radosť a viera k vám príde spontánne. Čo sa týka vašich vonkajších sklamaní, prosím, nesnažte sa ich spájať so svojou vnútornou radosťou. Prosím oddeľujte svoju vnútornú radosť od vonkajších udalosti. Len vtedy dokážete posilniť svoju vieru v Boha.
Pochybnosť, viera a ašpirácia
Ten, kto pochybuje, stráca. Ak v duchovnom živote cítime, že pochybovaním o sebe samých dosiahneme svojho cieľa rýchlejšie, potom sa úplne mýlime. Pochybnosť nie je ničím iným než ničivou silou. Musíme si byť vedomí nebožskej sily, ktorú pochybnosť má. Ak vieme, že nás pochybnosť zničí, potom prirodzene budeme nanajvýš opatrní. Ak poznáme ťažký trest, ktorý z pochybnosti získame, potom nebudeme pochybnosť prechovávať a nedovolíme jej do nás vstúpiť. Pochybovaním hľadajúci iba stráca čas. Namiesto pochybovania používa múdry hľadajúci svoj čas pre sebaobjavovanie a sebarozvíjanie. Sebaobjavovaním realizuje najvyššie, cieľ neobmedzeného mieru, svetla a blaženosti. Ak pochybujeme o svojej vlastnej kapacite, robíme chybu. Ak vieme, koľko kapacity máme, povzbudzujeme túto kapacitu k rastu a rozširovaniu. Ak pochybujeme o svojej kapacite, sme stratení.
Na porazenie pochybnosti existuje zbraň a tou je viera. Naša viera je nekonečne silnejšia než pochybnosť. Boh nám dal túto vieru v hojnej miere. Viera je vo vnútri nás, ale my nedovolíme svojej viere vystúpiť do popredia. Namiesto toho do svojho života dovoľujeme vstúpiť cudzincom, ktorí v skutočnosti nie sú naši. Týmito cudzincami sú strach, pochybnosť, úzkosť a ostatné nebožské sily. Vieme, že strach nám nepatrí. Že pochybnosť je zlodej. Vieme, že by sme nemali dovoliť votrelcom a zlodejom do nás vstúpiť. Ale tomu, čo je naše celkom vlastné, dieťaťu viery, nedovolíme vystúpiť do popredia a premeniť náš život.
V duchovnom živote je iba jedno pravidlo a to mať vieru. Viera je ako sval: možno ju posilniť. Tak ako posilňujeme svalstvo, keď pravidelne cvičíme, môžeme rovnako tak cvičiť a zvýšiť svoju vnútornú kapacitu. Boh nikoho neprivedie na svet bez toho, aby mu nedal kapacitu. Pravidelným cvičením sa môžeme stať vnútorne silnými. Keď sa každé ráno oduševnene a úprimne koncentrujeme a meditujeme, potom vnútri nás pochybnosť nemôže hrať svoju deštruktívnu rolu. Až sa staneme silnejšími vo svojom vnútornom živote, budeme môcť povedať: „Nech si ma napadne pochybnosť. Ja si dokážem udržať svoju dokonalú vieru.“
Viera je našou najmocnejšou zbraňou. Ak chceme a potrebujeme vieru, musíme zúrodňovať vnútornú pôdu. Ako zúrodníme vnútornú pôdu? Čo je pluhom? Je to ašpirácia. Keď pestujeme, potrebujeme semienko, potrebujeme vodu a potrebujeme slnko. Ašpirácia stelesňuje semienko, vodu a slnko v duchovnom živote. V ašpirácii je všetko. Takže ak máme úprimnú ašpiráciu, úprimný vnútorný plač, potom v nás nemôže vydržať pochybnosť.
Sri Chinmoy
